Vyznanie do neznáma

Nemôžem ťa od seba oddeliť, je to ako keby som si chcela odrezať ruku a s úsmevom si nahovárala, že to nebolí. Zradila by som časť seba, keby som poprela tú väzbu. Niekedy sa cítim vinná, že nesiem také tajnosti a všetci si pred tým zatvárajú oči, vrátane mňa. Tajnosti, ktoré vznikajú, keď niekto nahlas vysloví „toto nie je vhodné“ no my napriek tomu nedokážeme byť iní.

Sú obdobia kedy sa mi darí tváriť
Sama pred sebou a tajiť
Že nesiem v sebe lásku k tomu
Kto si
Kto som vďaka tebe

Aká úľava je priznať to! Uvedomiť si, že to neznamená vykopnúť niekoho iného z môjho života, ani zradiť ani podviesť tých, ktorých milujem. Urputne hľadám náhrady a náplaste, namiesto toho aby som len v kľude prijala vlastnú prirodzenosť. Veľa rokov hľadám útechu v postoji, že tentoraz, odstrihnem ťa od seba už navždy. No už dávno cítim, že toto rozhodnutie mi nepomôže, len spôsobí viac bolesti. Nie je možné vystrihnúť z našej bytosti nikoho, kto už raz prešiel našimi zmyslami, jediná možnosť je prijať ich v sebe so všetkým, čo nám odopreli a dali.


Ak raz niekoho milujeme, tá láska trvá už navždy. Je uložená v múdrosti, ktorú sme vďaka vzťahu s týmto človekom nadobudli. A ja som tak rada, že som sa v tomto vtedy dávno nemýlila, aj keď som bola v iných veciach blbá jak tago. Spolieham sa na to, že takto to v zdravom svete má a bude fungovať. Vzťahy nás zanechajú múdrejších, pokornejších, láskavých a otvorených. Skôr či neskôr každého z nás.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *