Odrazy

Rozumiem, aké to je mať túžbu, čo opantá myseľ a aká bolesť plynie z viery, že nie som schopná dôjsť k cieľu. Viem, aké je naučiť sa ju naplniť a tak vedieť, že to nie je koniec, že nič nie je koniec, len premena. Rozumiem, aké je byť dlho neschopná vytvoriť si zdravý vzťah s mužom a potom áno, vedieť čo je závislosť a čo skutočná láska, ktorá nezávisí na človeku ani okolnostiach. Aké je topiť sa v tme a zachytávať záblesky múdra z toho
vznikajúce. Aké je byť tisíckrát odmietnutá a raz prijatá, odmietnuť a prijať človeka. Cítiť nekonečnú bezmocnosť, stratiť nádej. Viem, aké je nenávidieť sa do špiku kosti a chcieť
ostatným ubližovať a aké je ťažké vravieť úprimne a isto áno a nie.

Tak väčšinou volím mlčať, keď zažívam konflikty (v) iných, lebo viem, že nič nie je len dobré a zlé, je len menej a viac obmedzený pohľad na všetko.

Pohybujem sa medzi dvoma svetmi, medzi tým, kde všetko dáva hlboký zmysel, kde som silná, život ide s ľahkosťou a bez pochýb a tým, kde sa topím v pesimizme a strachu mojej zmätenej mysle, ktorá túži vždy len bojovať za a proti niečomu, stavať sa radikálne.

Jediná úloha, čo mám tu na svete, je nie montovať sa do iných ľudí a do toho čo nemôžem bez násilia priamo ovplyvniť, ale iba do seba, snažiť sa vytvoriť celok z toho, čím som,
neodmietať ani jednu časť.

A tak vytvoriť mier, v sebe a pre iných.

Všetko navôkol je odrazom toho, čo nosíme v nás. Všetko.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *