Nádych-výdych

Svietilo slnko. Je to jeden z tých momentov, keď je moja hlava kľudná a všetko v mojom živote rozhodnuté, bez posudzovania z rôznych uhlov pohľadov ľudí, ktorých poznám a
záleží mi na ich názore. Všetko je pochopené, každý jeden človek dokonale zapadá do skladačky, ktorú si vytváram. Preberám zodpovednosť, cítim nekonečnú vďaku za to, kde som a viem, že som sa tam dostala vlastnými silami. Nebojím sa, pretože v skutočnosti na ničom nezáleží viac ako na tom pocite, že som na žive a môžem svoje túžby a radosť
premietať do sveta okolo mňa.

Keď ma v Bratislave ofúkol chladný vietor a zrazu bola moja dennodenná realita znova
príliš blízko, myseľ prešla do obranného režimu. Ležím paralyzovaná na zemi a trasiem sa od nedefinovateľného strachu. Medzi týmito štyrmi stenami všetko vyzerá tak úzko a seriózne…

Zbieram odvahu na zmeny, ktoré nie sú v súlade s racionálnymi merítkami. Moje myslenie nedokáže obsiahnuť následky môjho konania. Bojím sa, ale viem, že sa to dá. Každá voľba nás niečo učí, takže nikdy nič nestrácame. O tom je asi život, rozhodnúť sa pre niečo, čo nevieme ako dopadne…

Nádych výdych.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *