Muž v žltom tričku

Pred pár dňami som čakala nahnevaná na Mareka, ktorý sa omeškal o 15 minút a klasicky som funela a obdarovávala cudzích ľudí vraždiacim pohľadom. Nechcelo sa mi stáť, tak som si sadla na schody pod Karola IV a okamžite ma zalial pocit, že ma určite príde niekto otravovať. A tak sa aj stalo. Periférne som zahliadla blížiacu sa postavu a očakávala som to najhoršie. Neochotne som zdvihla hlavu. Predomnou stál mladý usmievajúci sa muž v žltom tričku a odignoroval fakt, že mám na ušiach sluchátka otázkou, či som z Prahy. A ja že nie, ale že tu bývam (neviem klamať).

– Viete, píšem knihu o výzvach a chcel by som sa inšpirovať. Aká je vaša najväčšia životná výzva?

– Hmmm.

Tu nastala asi pol minutová pauza, kedy som čumela do blba a prepočítavala informácie, aby som úprimne odpovedala. Po prehrabaní sa všetkými zatiaľ známymi výzvami, medzi ktorými je napríklad aj „vstať ráno z postele“ som našla jednu, ktorá je pre mňa aktuálna a veľmi veľká:

– Byť spokojná v situácii, ktorá nie je ideálna.

– Takže ste v situácii, ktorá vám nevyhovuje, chceli by ste v nej cítiť vďačnosť?

– Áno.

– Ako sa k tomu prepracovávate?

Rozhovor skončil tým, že čakám na frajera a muž v žltom tričku s poďakovaním odišiel. Marek s Peťkom tvrdili, že ma jednoznačne balil, ale ja som nikdy vo svojej vzťahovej kariére nevedela rozoznať, kedy ma chlap balí, takže som si radšej nechala pre seba verziu, že skutočne píše knihu a chcel sa skutočne inšpirovať. Akokoľvek to bolo, vďaka tejto znebaspadnutej situácii som si uvedomila, že to zas robím.

Nechávam to, čo sa deje navôkol mňa, určovať, ako sa cítim. Nechávam nálady iných ľudí, názory iných ľudí, dopravnú situáciu, počasie, hluk, hlad a všetko možné, čo v danej chvíli príde vhod mojej rozmaznanej mysli, aby ma to rozhodilo. Hneď som si uvedomila, že môj hnev na Mareka za to, že mešká, je len môj a s ním nemá nič spoločné. Hnevať sa na ostatných a hádzať na nich vinu za moje pocity (hlavne na tých najblližších) je niekedy veľmi lákavé.

Nikto nás neučil držať vnútornú rovnováhu nezávislú na tom, čo sa (ne)deje navôkol. Posledných pár mesiacov je toto môj každodenný mentálny tréning, pretože inak by som nezvládala náročné situácie, ktoré na mňa padali veľmi intenzívne a priviedli ma na kraj psychických síl. Uvedomila som si, že bez tohoto to nejde. Nejde žiť zdravo a mať plnohodnotné vzťahy bez toho, aby som sa naučila držať kľudnú a nestrannú perspektívu v každej situácii. A je jedno či sa jedná o malý diskomfort, alebo panický záchvat.

Predstava spokojnosti v situácii, ktorá sa mi nepáči a chcela by som ju inak, ma viedla k záveru, že keď som spokojná, nič sa predsa nezmení a ja zostanem niekde, kde trpím. Bola som presvedčená, že to znamená musieť sa naučiť mať rada to, čo neznášam. Dosť dlho mi trvalo, kým som skutočne pochopila rozdiel medzi prijatím a súhlasom.

Prijať niečo neznamená, že s tým súhlasím, ale dávam priestor tomu byť. Neznamená to zostať tam, kde mi niekto ubližuje. Nie je náhoda, že som sa v danej situácii ocitla a ak proti nej budem bojovať, zostanem v nej a bude sa postupne zhoršovať. Ak to akceptujem tam, kde to pre mňa nie je príjemné a prestanem proti tomu bojovať, situácia sa vyrieši v prospech toho, čo by som si priala tak rýchlo, ako som schopná vytvoriť v sebe mier. Jedno veľké hnusné klišé, ktoré v praxi niekedy znamená totálne zúfalstvo a pocit, že v medziľudských vzťahoch už nič nedáva zmysel. Nebudem tvrdiť, že také situácie sú v pohode, lebo viem, aké je to ťažké. Ale ten moment kedy príde zmena, ktorú sme tak strašne a dlho chceli, stojí za všetko to úsilie učiť sa byť dospelým človekom.

 

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *