Medzi

Rána pre mňa bývajú všeobecne ťažké, odkedy si pamätám, nechce sa mi vstávať. Vlastne najťažší je len ten moment medzi, kedy moje telo dostane pokyn rozhýbať sa, buď lebo vrieska budík alebo moje svedomie s blížiacou sa 12 hodinou.

Hlava mi hovorí, mala by si vstať, mala by si sa najesť, mala by si žiť. A ja občas, keď je zrovna také obdobie, jednoducho nechápem, prečo to všetko mám robiť. Dostanem takú odpoveď, že veď lebo ideš do roboty, lebo dnes ideš prežiť deň naplno. Dnes budeš tvoriť alebo ničiť vzťah, ktorý niekam (ne)vedie. A kam ? A do roboty ideš aby si zarobila peniaze. Nech si môžeš kúpiť topánky. Alebo šaty. Alebo sushi. Ale prečo ?

Ľudia sa ženú, „lebo“ majú hlad a hlbší zmysel nejak absentuje. Viem si predstaviť, že by mi kopa tých, čo sú nad vecou, teraz povedala, že sa príliš a zbytočne zamýšľam. Človek, ktorý úprimne túži pochopiť, prečo denndodenne otvára oči, prechádza dňom a znovu zaspáva, má vlastne veľké šťastie, lebo stojí na prahu uvedomenia. Neustále sa rozširujúceho, ktoré mení obete na bytosti za seba zodpovedné a tvoriace vlastný život.

Myslela som si, že už mnohým veciam rozumiem a zistila som, že oproti tomu, čo všetko sa ešte dá, je to len celkom povrchne. Som len malý červík, čo sa dotkol špičkou nosa veľkoleposti bytia. Priestor okolo mojich pľúc sa zväčšil a ja dýcham vedome hlbšie. Môžem sa rozhodnúť, kam povediem svoje emócie. Tam, kde ma to ťahalo dole rýchlosťou myšlienky, už nejestvuje spojenie a ak, tak veľmi slabé. Je ale jasné, že po čase znovu narazím na niečo nové, inak a inde, no už úplne iná.

Priestor možností, ktorý vzniká s otvárajúcou sa mysľou, je niekedy desivý tým, že nemá obmedzenia a hranice a nikto vám nepovie, čo ako je, musíte na to prísť sami vlastnou
skúsenosťou a dostať sa k vlastnej pravde. S tým rastie sila a zároveň vzdialenosť k ľuďom, ktorí sa „prečo“ nepýtajú.

Je jedna z tých nocí, kedy moja myseľ kváka, možno k veci a pre mnohých totálne mimo, inšpirovaná múdrosťou súcna a pokojom spiacich duší, nekonečne únavne. Chcela by som tvrdo zaspať, no akoby mi existencia nechcela dať pokoj a neustále ma nabádala vnímať viac, chápať viac, rozširovať sa do hĺbok a výšok, z ktorých sa mi točí hlava.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *