Keď objavíme spojenca

Tešila som sa na to. V hĺbke svojej duše som vedela, že tie vrstvy sebanenávisti, zlosti, strachu, hnevu a bezmocnosti raz prekonám. Že mám tento život na to, aby som na to prišla a pretvorila samú seba. Driemala vo mne obrovská sila a ja, vo chvíľach keď som ju na malý zlomok pocítila, som chcela kričať tak silno, že by to bolo počuť do všetkých svetov tohto vesmíru. Chcela som prekričať bolesť, ktorú som spôsobila sebe a ostatným. Zdalo sa mi, že za sebou vlečiem 1000 ročné príbehy, ktoré sa potrebujú predrať von. Občas je to, ako keby sa vnútri našej mysle, vnútri tela proti sebe tĺkli celé galaxie.

Raz veľmi dávno, keď som si listovala knižky Miguela Ruiza, ktoré som vždy zhltla na počkanie, som našla ideu o sudcovi, obeti a spojencovi. Aspekty našej duše, ktoré každý z nás má. Prečítala som si, že eventuálne, v jednej chvíli ak vytrváme, sa všetko zlomí a my v sebe nájdeme ochrancu, domov toho, kto nás podrží, keď je najhoršie, kto nám správne poradí a povedie nás cez svet chaosu, čo nás obklopuje. Úprimne som si vtedy želala toho spojenca ešte v tomto mojom kuracom živote spoznať a uznala som, že je to moja jediná záchrana.

A on je tu. Postupom času a nenápadne nahradil hlas sudcu. Uvedomila som si to v jedno ráno, keď som sa nezobudila s úzkosťou, ktorú som zažívala každý deň ako normu. Tentoraz mi v hlave v polospánku rotovala jediná myšlienka „všetko je v poriadku“ a ja som sa usmievala, bez akejkoľvek snahy a prípravy myslieť pozitívne. Niekomu to môže znieť absurdne, ale pre mňa bolo toto najväčšie víťazstvo, aké som doposiaľ zažila – otvoriť ráno oči a nemať strach.

Teraz, keď prepadám starému zvyku cítiť sa zle, pochybovať, báť sa, hnevať sa a ubližovať si, objaví sa ako jemný vnem, záblesk myšlienky, kontakt so svetom v akejkoľvek prístupnej forme a nenechá ma spadnúť tam, kde som predtým trávila takmer všetok svoj život a energiu. Toto spojenie neexistuje vďaka náboženstvu alebo inému učeniu. Nemá obmedzenia a hranice a to, akú formu bude mať, určuje každý z nás.

To k čomu som prišla po všetkých tých momentoch, ktoré sa mi v živote podarili je, že na to, aby sa niečo stalo dobre, je dôležité a nevyhnutné úprimne, s pokorou si želať. Želať si rozoznať dobro v sebe a ostatných, rozoznať lásku od závislosti, strach od intuície. Želať si vidieť pravdu a vedieť. Vedieť, ako ja, obyčajný zraniteľný človek dokážem prispieť tomuto svetu bez toho, aby ma to zničilo a keď príde ten správny vnem, jemný záblesk myšlienky, mať odvahu začať konať.


 

*Rozoznáme zámery ostatných ľudí už len tým, že sa im pozrieme do očí. Rozoznáme vlastné hranice a silu. Keď nájdeme spojenca v sebe, začneme byť skutočným spojencom ostatným.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *