27

Dnes v noci bola veľká búrka a za ňou sa skrýval spln, ako posledná skúška posledného dňa mojich 26 rokov. Od chaosu vonku ma delil iba tenký materiál maličkého stanu. Predstavovala som si, že nebo sa mi musí smiať, keď vidí tú úbohú snahu schovať sa pred jeho silou.

Minulý rok som sa rozhodla neosláviť svoje narodeniny, pretože podľa mňa „nebolo čo oslavovať“. Cítila som sa zvláštne triumfálne, keď som si odoprela túto radosť, sudca aj obeť vo mne dostali presne to, čo potrebovali. Argumentovala som si to tým, že na to koľko mám rokov, by som na tom mala byť lepšie. Stratila som smer, vyhorená po práci v kancelárii, kde som sa skrývala pred životom, s večne sa blokujúcim ramenom, slabým telom a odfarbenými vyschnutými vlasmi. So skrytým sklamaním som chodila hlásiť na úrad, že nová práca ešte neprišla a za mnou sa vždy vliekla vina, ako keby som sľúbila, že niečo zvládnem a pravidelne som v tom zlyhávala. Na stoličke na pracáku, keď zaznela tá veta, sa mi zdalo, že moje telo sa o dve tretiny zmenšilo:

– Tak čo? Už máte prácu?!
– Stále nie. (Prepáčte. Neviem, kto som a čo chcem. Zasa.)

Keď človek na chvíľu, malú či dlhšiu, vypadne zo systému, návrat je ťažký. Depresia, únava alebo obyčajný zmätok v mysli a zdá sa, že mi ušiel vlak aj loď aj lietadlo. Je ľahké fandiť si, keď sa veci daria a idú dobre, no v momente keď zažijeme niečo, čo spôsobí, že zoslabneme, stratíme smer a emočne sa zamotáme, ešte si do seba radi kopneme, prví v poradí, ako do bezdomovca ktorý bráni v ceste.

„Keď sa zo sudcu stáva spojenec“

Trvalo mi, než moja myseľ začala pracovať v môj prospech, musela som byť trpezlivá a vytrvalá, nachytať sama seba, keď sa zhadzujem a upadám do negativity viac, než je zdravé. Uvažovať spôsobom, ktorý (nám) ubližuje, je závislosť ako každá iná, ovláda nás a láka konať zakaždým tak isto. Kým nám nebude stačiť vlastné uznanie a budeme ho hľadať u ostatných, život nikdy nebude dosť.Viem, akými osudmi prechádzate, mnohí z vás, často o tom počúvam a chcem vám povedať, že máte môj obdiv za to, že tu ste, že chcete urobiť svet láskyplným a zdravým miestom napriek tomu, že sa môže javiť nefér to, čo dostávate späť.

Tak ak mi dnes chcete popriať, poprajte prosím radšej sebe, uznajte seba tam, kde ste, kdekoľvek to je, lebo nikdy to nebude koniec ani dokonalosť a je to krása, dokázať si v strede procesu a bez žiadaných výsledkov povedať. Som na teba pyšný/á a obdivujem tvoju silu, vidieť všetko, čo sa navôkol deje a napriek tomu zostať otvorený/á tomu, byť dobrým človekom.*

Každý z nás je dobrý človek, len niekedy je ťažké prejaviť to, keď po nás raz dávno, keď sme sa nemohli brániť, niekto poskákal a tá zrada prúdi našou krvou, keď sme raz dávno odovzdali z vlastnej vôle svoju silu druhým a uverili sme, že na to aby sme boli svetu rovní, musíme najskôr činmi dokázať, že si skutočne zaslúžime žiť (pre vlastné potešenie).

Vo svojich 27. rokoch prvýkrát zažívam, aký je to pocit, vnímať, že som rovná všetkým vám, že všetci ste mi rovní. Stratiť som sa musela úplne, aby som mohla postaviť nový život na zdravých myšlienkach. Je to ako keď človek po ťažkej horúčke zažije to prvé ráno úľavy a čistej mysle s odchádzajúcou chorobou.

K dnešným narodeninám si prajem a myslím to úprimne, akokoľvek pateticky to bude znieť, aby každý pocítil v sebe to vyjasnenie a zmierenie, pretože viem, že taký človek sám od seba a prirodzene nespôsobuje utrpenie sebe ani ostatným. Vie, čo je správne a zdravé a nepotrebuje na to žiadne zákony.

*dobrý človek je pre mňa niekto, kto neobviňuje zo svojho nešťastia iných ani seba, učí sa chápať rôzne uhly pohľadov a preberá za seba zodpovednosť

 

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *