A potom čo ?

Niekedy ma prepadne pocit, že chcem vypadnúť. Z tejto krajiny, z tohto mesta, z tejto kože. A tiež ma irituje, že sa v určitom momente nepríjemného precitnutia nemôžem vyzliecť a len tak nebyť, na chvíľu. Že ten stav bezmoci musím prežiť celý do posledného okamihu, vytĺcť zo svojej hlavy a pokračovať ďalej, byť šťastná a nepripustiť si inú možnosť.

Ľudia sa zvyknú medzi sebou na seba hnevať za spôsob, akým svoje životy žijú, no nikto si neuvedomí, že každý z nás sa tiež musí naučiť so sebou žiť. Že to častokrát vôbec nie je sranda, vydržať v zlej chvíli s vlastnou hlavou. Sme ako rozladené hudobné nástroje,
nerozumieme si a potom nadávame na všetko v nás a okolo nás.

Chvalabohu, ja nadávať prestávam. Tentoraz sedím v stoickom mieri s oranžovou hlavou a usmievam sa. Tešila som sa na dnešný večer. Držala som nožnice v ruke a moje
sebadeštruktívne ja ma chcelo znova ostrihať, zbaviť sa narastenej minulosti, vymazať históriu.

Myslím, že každý z nás má v živote kľúčovú postavu, ktorá skrýva na všetko odpoveď, kvoli ktorej sme tlačení do otázok a necítime sa komfortne. Odráža našu osobnosť, otravuje nám myseľ a núti nás uvažovať. A neodíde, kým nepochopíme, prečo na nej emočne lipneme.

Chcela by som, aby sa ozval, že ideme na kávu.

Akokoľvek

FB telefón holub.

A potom čo?

Potom budeme na káve..A ja sa rozplyniem.

Si si istá že potom to nebude horšie ?

Bude.

A preto sa to nestane.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *