2013

Nervózne prechádzam po byte a hľadám čo je v neporiadku, vyhadzujem, upratujem
hromady popísaných papierov, dôkazových materiálov o prežitom živote, čo sa mi nepáči krčím a tvárim sa, že sa nestalo. Tieto moje dni končia aj tak nespokojnosťou, lebo nikdy nevyhodím všetko, čo by som chcela mať vyriešené, vždy niečo zostane, vždy tam niečo je a piští pod hromadou života, čo sa na mňa valí v každej sekunde a bez prestania.

A teraz v mojej hlave točí sa dookola stále to, že netvorím pre tento svet, že nemám už čo povedať a dať. Zhasla som a nie je ma vidieť, nie som pod kožou nikoho iného, len mne je tá moja príliš veľká.

V mysli hučí nájom a peniaze a jedlo a nový byt a nové veci a staré tiež, čo ešte neodišli a musia zmiznúť, aby urobili nové miesto, mám tam muža, mám všetko, čo som doteraz chcela, dokonalý obal vystavujem ostatným, no obsah nie je dosť, zdá sa, že nikdy nie je dosť. Hľadám svoje limity a skáčem cez ne, možno tak ako včera Marek preskočil smetiak, žijem, čo ešte nikdy nie, posúvam čiaru stále ďalej, stále prekonávam niečo, únava padá na moje plecia… dokedy ešte ? A kam až..

Chcem zastaviť a len vnímať čo sa doteraz stalo… Je veľmi ľahké, nechať sa absolútne vtiahnuť do cyklu sveta navôkol, strhne nás to a my stratíme svoje korene, potom bolí, všetko desí a zdá sa, že nás ovláda niečo z miesta, kam nedočiahneme.

Presne tak ako keď si bosé nohy dávam na trávu, učím sa neustále ukľudňovať vlastnú
myseľ, uvedomovať si, že je to len myseľ, nič viac.. nič vážne sa nedeje.

Nie sme nútení robiť nič, čo nechceme, aj keď si človek rýchlo navykne tak konať, lebo by sa malo a je treba, máme v rukách všetko a môže to byť presne tak, ako si predstavujeme.

Dnes sebe opakujem, lebo to sa ľahko zabúda, opakujem vám.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *