0:00

Odbila polnoc a na minútu som medzi svetmi, vždy čakám že nastane niečo, čo mi otvorí dvere do jemnohmoty. Vnem, dotyk večna a ja pochopím všetko, povstanem nad svoje trápenia a pochybnosti, prekročím absolútne všetky obmedzenia.

Ty zaspávaš a ja sa ťa snažím znova prijať v mojom živote, snažím sa pustiť keď odídeš a so silnou láskou vítať, no robí mi to ťažkosti, ešte stále. V hlave mám vybehanú cestičku, že keď muž raz odíde, zavriem všetky dvere, nech nedám znať že niečo cítim, že som niečo cítila.

Tma je len nedostatok svetla, áno je to tak.

Ja žmurkám do ticha miestnosti, kde odpočíva muž, ktorého vraj milujem, jeho prítomnosť mi je povedomá, no na míle vzdialená. Z polospánku ma ubezpečuje, že si znova zvyknem, no niečo vo mne sa mu vysmieva, že to sa už nedá.

Snáď ráno sa rozpamätám a emócie objímu spomienky, všetko bude znova ako predtým.

Už je 0:08

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *